Koľko to bolo mesiacov? Či už to bol rok? Možno dva? Byť tak starým ako je Zate malo svoje "nevýhody", človek začal strácať pojem o čase. Vedel len toľko, že už to bola nejaká doba, či opustil San Hillesh a vrátil sa dočasne do Japonska. Nebolo to z rozmaru či z nudy, ale ak by mal niekomu vysvetľovať, že dostal žiadosť od japonskej inkvizičnej organizácie, aby im pomohol vyriešiť problém s premnožením upírov, asi by mu nikto neveril. Nie že by ho to zaujímalo, nebol žiadny samaritán alebo nejaký inkvizičný pes, ale príležitosť mať voľnú ruku v zabíjaní sa mu zapáčila. Celkom 73 upírskych zabití plus niekoľko civilných strát, ktoré mu boli veľkoryso odpustené. Tokyo bolo znova na pár rokov v bezpečí a Zate aspoň dočasne ukojil svoju nekonečnú znudenosť.
Taxík ho vysadil len o pár ulíc ďalej od jeho bytu a vzduch bol ako obvykle nasiaty všemožnou vôňou nadprirodzených bytostí. Zate si zamyslene prešiel jazykom po ostrých špičákoch a s rukami vo vreckách tenkého letného svetra, ktorý mu padal až ku stehnám sa vydal dolu prázdnou nočnou ulicou. Všetko bolo ako po starom, rovnaký bordel, rovnakí špinaví bezdomovci, rovnaká diera. Obloha bola prázdna a čierna, jas hviezd bol prebitý svetlom starých, žltých pouličných lámp, ktoré našťastie nedráždili Zateho citlivé čierne oči. Keď prišiel ku vchodu do svojho bytu, zatiahol za kľučku a zistil, že je odomknuté. S povzdychom vstúpil dovnútra a potichu si pohmkával japonskú detskú básničku. Zostúpil dolu schodmi do chladného, mierne zatuchnutého prostredia svojho tmavého bytu a ako prvý mu do nosa udrel zápach prachu a starého jedla. Takmer inštinktívne stisol zuby a pokojným krokom sa prechádzal veľkou obývacou miestnosťou, dlhým, štíhlym prstom prešiel po stole a pozbieral jemnú vrstvu prachu. Kde-tu sa povaľovali krabice od pizze či iného jedla a zdalo sa, že ani nábytok nebol tam, kde mal byť. Vedel však, že v byte nie je sám, zo spálne cítil známy tlkot srdca a pravidelné dýchanie spiaceho dievčaťa. Dvere do spáľne boli pootvorené a s tichým zavŕzganím ich Zate otvoril a zadíval sa na posteľ, kde ležala Reso. Tak ona mala tú drzosť spať v jeho posteli po tom, čo nechala v jeho byte takýto bordel? Až to Zatemu na tvári vyčarilo nepatrný, príjemný úsmev, ktorý by iba tí, čo ho poznajú považovali za sadistický. Sadol si do pohodlného kresla vedľa postele a natiahol sa, prstami poklepkával po opierke a so zamyslením chvíľu Reso pozoroval, zatiaľ čo si naďalej pohmkával svoju básničku a čakal, kým Reso otvorí oči a všimne si ho, čo sa onedlho aj stalo. Pozdravil ju drobným úsmevom.
"Čakal som príjemnejšie privítanie, Reso. Ale špinavý a zapáchajúci byt, to ma sklamalo.." povedal tichým hlasom a díval sa jej priamo do očí tými svojimi podivnými, čierno-čiernymi, "Vstávaj. Máš desať minút na to, aby si si po sebe ten neporiadok upratala, inak budeš umývať ešte aj svoju krv z koberca."
Bylo to dlouho od momentu co jsem naposledy viděla Zateho. Už jsem si ani nepamatovala při jaké to bylo příležitosti.
Možná mi i chyběl a proto jsem se zdržovala stále poblíž úkrytu..nebo jak to nazvat. Sama bych si to ale přímo nepřiznala.
Překulila jsem se na druhý bok a vystrčila jednu nohu zpod peřiny. Bylo mi vedro.
Slyšela jsem cvaknutí dveří nahoře. Ale přisoudila jsem to tomu jak rozespalá jsem byla.
Nechala jsem oči zavřené. Každopádně jsem se nemohla zbavit pocitu že tu je někdo se mnou. Možná nějaký bezdomovec, který objevil odemčené dveře? Kdo ví.
Pootevřela jsem oči a otočila se kousek stranou. A v ten moment jsem viděla temnou, vysokou siluetu. Takže jsem tu fakt nebyla sama.
Zamžourala jsem a snažila se trochu vzpamatovat. Pak jsem uslyšela hlas který jsem dobře znala.
Překvapeně jsem zamrkala a pomalu se posadila. Růžové vlasy mi spadaly z ramen na hruď, záda a trochu překryly obrázek sytě modrého oka na zadní straně trička.
"Ty žiješ, jo?" Dostala jsem ze sebe překvapeně a pomalu se ze sedu přesunula na kolena a došourala se k němu blíže.
Měla jsem dost rozporuplné pocity. Na jednu stranu jsem byla ráda že ho vidím. Na druhou jen co přišel, slyšela jsem výhrůžky.
Trochu jsem se na něj zamračila, lak se natáhla a políbila jej na rty, načež jsem bezeslova slehla z postele a vylezla do vedlejší místnosti. Zatím nebyla síla na to nějak oponovat, ačkoli jsem si myslela svoje.
Když jsem vyšla z ložnice, zvedla jsem ruce nad hlavu, propnula je a pořádně se protáhla. Slyšela jsem zakřupání a hned na to jsem spokojeně vydechla.
Koukla jsem po místnosti a povzdechla si.
Kde vlastně byl tak dlouho? Proč se neukázal? A co je mu po tom jak to tu vypadá? Kdybych odešla měl by z toho doupě feťáků. Zamračila jsem se a s opovrhnutím jsem vzala pytel na odpadky zpod dřezu. Pytel jsem protřepla a pak začala s nespokojeným výrazem sbírat postupně odpadky z kuchyně. "Kde jsi byl tak dlouho?" Zeptala jsem se, když jsem se už nějak zvládala orientovat kolem a moje ospalost ustoupila.
Zate možno len zabudol, ako sa naňho Reso zvykla dívať. Možno čakal, že v jej očiach uvidí strach. Bola to bežná emócia väčšiny ľudí, ktorí Zateho stretli zoči voči. Aj obyčajný, nič netušiaci človek nejako dokázal vycítiť hrozbu, ktorú Zate predstavoval. Avšak aj silní upíri a iné bytosti sa naňho dívali so strachom, ale trochu iným. Dívali sa naňho skôr ako na hrozbu, ako na tikajúcu bombu. Ale v očiach Reso videl skôr... radosť? Príjemné prekvapenie? Nebol na také emócie zvyknutý a za ten čas, čo sa odlúčili na ne úplne zabudol. Mierne mu trhlo rukou, keď sa k nemu Reso naklonila a pobozkala ho, akoby ju chcel odtlačiť, ale to bol len prirodzený reflex, ktorý si behom rokov vybudoval. Jej mäkké pery na svojich cítil ešte dlho potom, ako Reso začala upratovať. Zamyslene si ich oblizol a rozpomínal sa na chuť jej krvi a vôňu jej tela. Zo zamyslenia ho vytrhla jej otázka. Kde si bol tak dlho? Kde bol tak dlho? Zdalo sa to ako chvíľa a predsa večnosť. Zvláštne, ako je myseľ schopná prispôsobiť sa nekonečnému toku času tým, že vymazáva nepotrebné a nevýrazné spomienky. Ale keď ho pobozkala, mnoho spomienok sa vrátilo.
"Mal som nejakú prácu v Japonsku... Len maličkosť," odvetil Zate a zdvihol sa z kresla. Zastavil vo dverách do obývačky a oprel sa o rám dverí, dívajúc sa s naklonenou hlavou na drobné dievča, ako ospalo pobehovala po miestnosti a upratovala svoj neporiadok, "Nezabudni na prach a oblečenie. Vieš, že ten zápach neznášam," dodal s drobným úsmevom. Bola to pravda, jeho čuch bol mnohonásobne silnejší ako jej a nepríjemné pachy ako zatuchnuté oblečenie alebo nevyvetraná miestnosť ho iritovali. Reso bola bledá, ale vyzerala zdravo. Akoby aj nie, napriek tomu, aká úbohá a slabá bola, jej dar z nej robil asi jedinú osobu na Zemi, ktorú Zate nedokázal zabiť. Aká irónia. Možno to tak však bolo správne. Ktokoľvek iný by bol taký dar využil na vybudovanie moci, Reso ho využila tak, že zo seba spravila živý boxovací pytel. Ako utierala linku, Zate sa k nej zozadu nečujne prikradol, chôdzou tak ľahkou a tichou, že nemala šancu ho zaznamenať, aj keby stála nepohnute. Chýbala mu, jej vôňa, jej hebká pokožka, farba jej očí, pier a vlasov, jej krv... Zate ju objal okolo pása a pritiahol si ju na hruď, cítil tlkot jej srdca skrz jej chrbát a sklonil hlavu k jej krku, kde priam rozoznal pulzujúcu žilu pod svojimi perami.
"A daj si sprchu... Cítim z teba pot, špinu a alkohol," zašepkal a miesto toho, aby sa do jej hebkého, bieleho krku zahryzol, len naň jemne pritlačil svoje pery a odtiahol sa.
Zate možno len zabudol, ako sa naňho Reso zvykla dívať. Možno čakal, že v jej očiach uvidí strach. Bola to bežná emócia väčšiny ľudí, ktorí Zateho stretli zoči voči. Aj obyčajný, nič netušiaci človek nejako dokázal vycítiť hrozbu, ktorú Zate predstavoval. Avšak aj silní upíri a iné bytosti sa naňho dívali so strachom, ale trochu iným. Dívali sa naňho skôr ako na hrozbu, ako na tikajúcu bombu. Ale v očiach Reso videl skôr... radosť? Príjemné prekvapenie? Nebol na také emócie zvyknutý a za ten čas, čo sa odlúčili na ne úplne zabudol. Mierne mu trhlo rukou, keď sa k nemu Reso naklonila a pobozkala ho, akoby ju chcel odtlačiť, ale to bol len prirodzený reflex, ktorý si behom rokov vybudoval. Jej mäkké pery na svojich cítil ešte dlho potom, ako Reso začala upratovať. Zamyslene si ich oblizol a rozpomínal sa na chuť jej krvi a vôňu jej tela. Zo zamyslenia ho vytrhla jej otázka. Kde si bol tak dlho? Kde bol tak dlho? Zdalo sa to ako chvíľa a predsa večnosť. Zvláštne, ako je myseľ schopná prispôsobiť sa nekonečnému toku času tým, že vymazáva nepotrebné a nevýrazné spomienky. Ale keď ho pobozkala, mnoho spomienok sa vrátilo.
"Mal som nejakú prácu v Japonsku... Len maličkosť," odvetil Zate a zdvihol sa z kresla. Zastavil vo dverách do obývačky a oprel sa o rám dverí, dívajúc sa s naklonenou hlavou na drobné dievča, ako ospalo pobehovala po miestnosti a upratovala svoj neporiadok, "Nezabudni na prach a oblečenie. Vieš, že ten zápach neznášam," dodal s drobným úsmevom. Bola to pravda, jeho čuch bol mnohonásobne silnejší ako jej a nepríjemné pachy ako zatuchnuté oblečenie alebo nevyvetraná miestnosť ho iritovali. Reso bola bledá, ale vyzerala zdravo. Akoby aj nie, napriek tomu, aká úbohá a slabá bola, jej dar z nej robil asi jedinú osobu na Zemi, ktorú Zate nedokázal zabiť. Aká irónia. Možno to tak však bolo správne. Ktokoľvek iný by bol taký dar využil na vybudovanie moci, Reso ho využila tak, že zo seba spravila živý boxovací pytel. Ako utierala linku, Zate sa k nej zozadu nečujne prikradol, chôdzou tak ľahkou a tichou, že nemala šancu ho zaznamenať, aj keby stála nepohnute. Chýbala mu, jej vôňa, jej hebká pokožka, farba jej očí, pier a vlasov, jej krv... Zate ju objal okolo pása a pritiahol si ju na hruď, cítil tlkot jej srdca skrz jej chrbát a sklonil hlavu k jej krku, kde priam rozoznal pulzujúcu žilu pod svojimi perami.
"A daj si sprchu... Cítim z teba pot, špinu a alkohol," zašepkal a miesto toho, aby sa do jej hebkého, bieleho krku zahryzol, len naň jemne pritlačil svoje pery a odtiahol sa.
Neměla jsem sílu na to odporovat. Byla jsem na to až moc rozespalá. Proto jsem se dala do úklidu tak svižně.
"To ti maličkost zabrala dva roky?" Odpověděla jsem lhostejně, mezitím co jsem do pytle stékala předpisledni krabici od pizzy.
Vzala jsem další a při zvednutí jsem slyšela a cítila, že v ní něco ještě je. Odložila jsem ji, otevřela a prohlédla si její obsah. Byla tu od včerejška, nebyla na tom špatně. Ještě bude poživatelná. Zavřela jsem krabici a odsunula ji na kraj linky.
Zavázala jsem pytel a odnesla ho ke schodišti.
Po Zateho požadavku jsem si sama pro sebe pomýšlela svoje a trochu se ušklíbla. "Hmm..jojo."
Odešla jsem do koupelny, vzala hadr a rovnou se koukla na špinavé hadry na zemi. Pravděpodobně tam jsou ještě hadry z předloni. Nespokojeně jsem nakrčila nosík a s povzdechem jsem naházela hadry do pračky, kterou jsem následně zapnula.
Ujala jsem se čistého hadru ležícího na poličce, zapnula vodu a hadr namočila pod proudem. Chvíli na to jsem už byla v kuchyni a stírala linku.
Moc jsem si Zateho nevšímala. Nebyl důvod být vůči němu nějak více ostražitá. Jednak protože jsem se ho neměla důvod bát. Druhak..když ho trochu poznáte, je to spíš přerostlý štěně. Ale hádám, že ty tisíce lidí co zabil by se mnou asi nesouhlasili.
Ucítila jsem jeho ruce na pasu a nechala ho přitáhnout si mě. Zaklonila jsem hlavu a pootočila ji na něj, takže jsem se mu o tvář otřela čelem. "Musíš mě nechat dělat, ať se k tomu vůbec dostanu." Odpověděla jsem mu přidrzle a když se odtáhl, pokračovala jsem v činnosti.
Za chvíli byla kuchyně v rámci možností čistá. Vyšla jsem nahoru, nechala otevřené dveře aby se vyvětralo a pak opět sešla. V rychlosti jsem setřela prach a opláchla hadr.
Hlavou mi proběhlo pár slov úlevy, když jsem konečně měla pokoj.
"O jakou práci šlo?" Zeptala jsem se ještě dodatečně, došla ke krabici s pizzou a otevřela ji. Měla jsem hlad. A tak jsem se chopila posledních dvou posledních kousků pizzy a pomalu je spořádala.
Rozhodla jsem se, že sprchu si dám později. Neměla jsem na to takhle po probuzení vůbec náladu, úklid mi naprosto stačil.
Zate chvíľu spokojne sledoval Reso pri práci. Vycítil z jej hlasu drzý tón, ktorý sa mu nepáčil, ale kým robila, čo jej povedal, bol ochotný to ignorovať. Aspoň zatiaľ. Kým pobehovala hore a dolu a dávala byt do poriadku, Zate si stiahol sveter a prehodil ho cez operadlo stoličky, na ktorú sa aj posadil a dlhé nohy vystrel pred seba. Takže bol preč dva roky. Samozrejme, vedel to, ale v jeho hlave to neznelo tak zle, ako to mohlo znieť v hlave normálneho človeka. Na chvíľu sa zamyslel nad tým, ako asi vníma čas niekto, kto sa dožije možno tak 80 rokov. Nedokázal si to predstaviť, časy, kedy takto zmýšľal aj on boli často preč a roky sa premenili v týždne, mesiace v dni.
Zate prižmúril oči v znechutení, keď videl Reso, ako začala jesť deň starú pizzu a chvíľu mlčal, než sa rozhodol odpovedať.
"Vedela si o tom, že aj to, aké jedlo človek je má vplyv na chuť jeho krvi? Napríklad u kráv je veľmi ľahké rozoznať, ktorá bola kŕmená trávou a ktorá obilím," povzdychol si a poklepal dlhými, štíhlymi prstami pripomínajúcimi bieleho pavúka po stole, "Teraz, keď som späť, asi trochu pozmením tvoj jedálniček. Neželám si, aby si jedla takéto svinstvá. A čo sa týka tej práce, stačí ti vedieť toľko, že Japonsko bude mať od upírov teraz na pár rokov pokoj," usmial sa a zvrátil hlavu dozadu, až mu zapraskalo v krku. Byť späť v tomto byte bolo divné, aj keď mal pocit, akoby odtiaľto odišiel len pred pár dňami. Skreslená predstava o čase sa v jeho mysli bila s fyzickou pamäťou tohto miesta.
"Radšej mi povedz, čo si za ten čas robila ty. Vidím, že si sa docela opustila... Špinavé oblečenie, nedostatočná hygiena, úbohé stravovanie, byt v neporiadku a nezamknuté dvere. Myslela si si snáď, že už sa nevrátim? Chýbal som ti?" spýtal sa s úsmevom, ktorý neprezradzoval žiadne emócie. Popravde tam takmer žiadne ani neboli. Celá táto situácia Zateho značne bavila a iritovala zároveň.
"A mám pocit, že som ti povedal, aby si sa osprchovala. Zapáchaš až sem a docela ma to rozptyľuje," Zateho úsmev zmizol a miesto toho trochu pootvoril ústa, z ktorých mu číhali ostré tesáky, "Keď som ťa sprchoval naposledy, bola si takmer mŕtva. Nerobí mi problém si to s tebou zopakovať."
Ignorovala jsem jeho pohledy když jsem se dala do jídla. Já chtěla jen utišit žaludek.
Dojedla jsem pizzu s oschlým salámem a ztvrdlým sýrem a okraj hodila zpět do krabice, tu jsem následně vynesla nahoru k ostatním odpadkům.
Zate měl poznámku o tom jak se krmení projevuje na chuti krve dobytka. Věděla jsem na co míří. "Bů..?" Odpověděla jsem mu a pobaveně se při tom usmála. Jen co dojel už by se chtěl napít. Otravnej kretén, co kdybych tu už nebyla a byla někde úplně v prdeli za horama?
Mel by být v obležení bezdomovcema, feťákama a bůh ví jakým dalším povlem.
Začal mluvit o tom, že mi změní jídelníček a já nespokojeně nakrčila nosík. Obočí jsem svraštila a nechápavě ho pozorovala. "To budu jakože žrát salát?" Zeptala jsem se ho a trochu zavrtěla hlavou.
Chtela jsem mu jít blíž a mluvit s ním. Bylo to dlouho co jsem měla řeč s někým koho znám. Možná proto jsem teď byla krotká jako beránek. Každopádně jsem si o jeho kecech myslela svoje. "Já nejsem ta co beze slova odjela z kontinentu." Pokrčila jsem rameny a odfrkla si. "Nedělala jsem nic moc. Jen mě štíhli probodnout stromem, přejet mě, málem mě odvedla policie." Zamýšleně jsem si poklepala na rty a naklonila hlavu ke straně. "Jinak nic zajímavého, většinu času jsem prolízala bary."
To bylo více méně vše co jsem stihla za tu dobu udělat.
"Že začátku mě tvoje nepřítomnost dost rozhodila. Ale aspoň mě tu nikdo nekomandoval jako psa." Odpověděla jsem mu poté co mě znovu nasměroval na sprchu. Koukla jsem směrem ke koupelně, pak pohrdavě odfrkla a pomalu se tam rozešla.
Zapnula jsem vodu, shodila ze sebe špinavé hadry, vlezla pod vodu a omyla si vlasy. Musela jsem nechat, že smýt ze sebe tu špínu bylo.. příjemné. Ale neměnilo to nic na tom že se mi nechtělo.
Horká voda mi stékala mezi pramínky vlasů a přes ramena na zbytek těla. Pořádně jsem si prodrbala hlavu, pak vypnula vodu a vymačkala přebytek vody z vlasů. Vystoupila jsem ven a vzala si ručník do kterého jsem se otřela a vydrbala si vlasy. Už jsem chtěla ze zvyku projít místností nahá, ale jak ho znám tak bych mu jen udělala radost.
Takže jsem se omotala osuškou, pak prošla obyvakem a šla do ložnice kde se nacházelo moje oblečení. Otevřela jsem skříň, přitom jsem si křečovitě držela osušku u těla. Vytáhla jsem černé spodní prádlo a natáhla si ho pod ručníkem, pak začala hledat tričko.
Zate mierne naklonil hlavu na stranu a počúval. Docela ho pobavil fakt, že niekto Reso prebodol stromom. Existuje toľko predmetov, ktorými sa dá niekoho prebodnúť a oni sa rozhodli pre strom? Zate tomu človeku musel dať body za originalitu. Na druhú stranu sa mu nepozdávalo, že sa niekto takto správal k jeho majetku.
"Tak to ma naozaj zaujíma, koho nápad bol prebodnúť ťa stromom," usmial sa pobavene, "Rád by som túto osobu navštívil a vymenil si pár zdvorilostí..." Zate sa rozhodol zatiaľ ignorovať Resine drzé správanie, ale nie nadlho. Chápal, že dva roky sú pre niekoho, kto nemá vyše 2000 rokov dlhá doba a za ten čas sa dá veľa vecí zabudnúť, ale odmietal toto jej drzé správanie tolerovať. Vedel, že ho niečo na Reso okrem jej vône a chuti priťahuje a zistil, že to je jej pohľad a jej prístup k nemu. Nebála sa ho a správala sa k nemu ako k hocikomu inému a to stačilo na to, aby jej prítomnosť toleroval, dokonca vyhľadával. Ale určite nebol v nálade sa tu s ňou dohadovať a prosíkať sa jej. Keď teda nakoniec odišla Reso do sprchy, odolal pokušeniu ísť za ňou a miesto toho sa vybral ku kuchynskej linke, kde otvoril šuflík s nôžmi a začal si ich po jednom prezerať a testovať ich ostrosť, zatiaľ čo sa mu v mysli vytvárali všelijaké krvavé scenáre. Nakoniec však šuflík zatvoril, bude lepšie, ak zbytočne nepreleje krv po tom, čo sa konečne Reso rozhodla umyť. Keď nakoniec vyšla zo sprchy v uteráku omotanom okolo jej štíhlej figúry, Zate trochu prekvapene nadvihol obočie. Toto bolo na Reso nezvyklé. Žeby sa hanbila? Keď však zachytil jej pohľad, pochopil, o čo jej šlo. Keď vošla do spáľne a začala sa prehrabávať v skrini, Zate k nej bez upozornenia pristúpil, schmatol ju za ružové vlasy a trhnutím si ju otočil k sebe, aby sa mu dívala do očí. Prsty druhej ruky jej omotal okolo krku a bez námahy ju zdvihol do vzduchu, až boli jej oči na úrovni jeho. Jeho prsty sa zarývali do jej pokožky ako do masla, takmer bez odporu, prsty silné ako železné zveráky. Uterák skĺzol z jej polonahého tela, ale Zateho studený pohľad bol primrazený na ten jej.
"Som späť a platia nové pravidlá, Reso," zašepkal Zate s tvárou len pár centimetrov od jej. Cítil jej čerstvú vôňu po sprche a ústami a hrdlom sa mu rozľahlo sucho, ktoré potreboval nejak zavlažiť, "Neprajem si, aby si sa ku mne správala bez rešpektu. Ten tvoj drzý tón ma zbytočne irituje a vieš, čo sa deje, keď nie som v dobrej nálade..." Zateho prsty sa presunuli na jej čeľusť a stisli pevnejšie, až jej už aj tak biela pokožka zbledla ešte viac a ozvalo sa uspokojivé puknutie, čo mohlo znamenať len zlomenú sánku.
"Nezabúdaj, Reso, že patríš mne a len vďaka mne neskončíš ako tie ovce tam vonku, špinavá a na ulici, handrová bábka pre ľudí, ktorí si s tebou spravia, čo chcú. Pri mne budeš v bezpečí, ale na oplátku chcem trochu rešpektu," povedal Zate a stále ju držiac za krk, hodil ju na posteľ a sadol si vedľa nej. Voľnú ruku pritlačil na jej nahý hrudník a sklonil sa k nej, aby ju pobozkal na čelo.
"Až ťa táto tvoja tínedžerská chvíľka prejde a premyslíš si svoj prístup ku mne, dôjdi za mnou," usmial sa chladne a dlaň jej zatlačil do hrude, až jej popraskali všetky rebrá a hrudná kosť rozdrtila orgány pod ňou. Potom Zate vstal od jej bezvládneho tela a vyšiel do obývačky, kde zo seba zhodil svoje oblečenie a vydal sa do sprchy. Po tom, čo sa trochu osviežil studenou vodou, navliekol sa do pohodlnejších tmavých teplákov a posadil sa do svojho obľúbeného kresla pred televíziou, na ktorej si pustil správy, aby sa dostal do obrazu a so zatvorenými očami čakal, kým sa Reso prebudí.
Zamyslela jsem se a snažila se vybavit si co se stalo když mě ten čarovnej kovboj propíchl smrčkem. Moc jsem si upřímně nepamatovala. "Mám pocit..že to bylo někde u Minew v lese..vypadal jako nějakej hodně starej mág..a mám za to že mě prvně zkusil otrávit..moc si nepamatuju." Poklepala jsem zamýšleně ukazovákem na rty a koukla se na něho. "Po tom co mě propíchl, musela ten strom srazit nějaká holka, myslím že se jmenovala Zoe..jinak bych tam asi byla dost dlouho." Zasmála jsem se nad tou vzpomínkou. Pak jsem už ale šla do sprchy. A pak že sprchy do ložnice.
Zate nebyl hloupý, a rychle mu to, co jsem měla za luben došlo. Což jsem asi měla očekávat.
Oblékla jsem si kalhotky a chtěla si přes hlavu přetáhnout tričko. Za sebou jsem slyšela kroky..a nějak jsem tušila, že se něco bude dít. Popravdě mi nějaký pořádný adrenalin už celkem chyběl.
I tak jsem se ale neubránila vyjeknutí, když mě chytil za vlasy a tvrdě škubl vzad, pak mě chytil pod krkem a zvedl.
Vykulila jsem oči a začala lapat po dechu. Pád osušky jsem ignorovala. Obě ruce jsem pevně sevřela kolem jeho zápěstí a snažila se vyzvednout abych měla víc vzduchu. Dušení se asi nikdy nebudu schopná dávat jako jiné formy bolesti a utrpení které mi Zate dopřával.
Musela jsem vypadat jako ryba. Lapala jsem po dechu a pomalu ztrácela barvu v obličeji.
Zate mluvil, ale já chytala tak nějak každé třetí slovo. Nesoustředila jsem se.
Cítila jsem jak se jeho prsty stahují kolem jeho krčku pořád pevněji, a s tím rostlo moje znepokojení.
Přesunul ruku o kousek výše a momentálně mě držel za čelist. Tam se jeho prsty opět sevřeli. Mimo hlasitého puknutí se bytem ozval i můj řev a nasledný nářek. Z očí mi okamžitě vyhrkly slzy a já začala sténat. Každý zvuk co jsem vydala znamenal ještě větší bolest způsobenou pohybem čelisti.
Snažila jsem se zachytit něco z toho co říkal, protože jsem nechtěla aby mi ji zlomil ještě na podruhé.
Moc jsem toho ale pochytit nedokázala. Než jsem to věděla, letěla jsem vzduchem a dopadla jsem k čelu postele. Rozklepanýma rukama jsem si chytila čelist, která byla momentálně poněkud povislá a zdeformovaná. Neskutečná bolest se pomalu rozlívala od čelisti do zbytku těla.
Zate šel za mnou, nesledovala jsem co dělá, jen jsem se snažila mu přes bolest a sténání rozumět.
Cítila jsem jeho ruku na hrudi a pak ten tlak. V ten moment na mě musel vidět, že se mi ulevilo a doslova jsem se na ten moment až mě zabije těšila. Věděla jsem, že se ta bolest totiž na ten moment vzdálí a až se proberu tak budu fit.
I přes to jsem ale nedokázala přestat naříkat a opět jsem zařvala.
A pak byla tma.
Tělo se dostalo do podivného stavu hibernace a začalo se napravovat. Zdeformovaná čelist se před očima začala dávat zpět na své místo. Hruď se začala pomalu zvedat, jak se hrudní koš stavěl zpět do normálního stavu.
Zabralo to možná patnáct minut a já se s prudkým nádechem vymrštila do sedu a několikrát vydechla a nadechla se.
Když jsem konečně popadla dech, zvedla jsem se. Byla jsem naštvaná.
Za poměrně hlasitého dupání jsem se vydala do vedlejší místnosti za Zatem.
Čuměl na zprávy. Jasně.
Došla jsem k němu a stoupla si mezi něj a televizi, při tom dala ruce v bok a zamračila se na něj. "Bylo to nutný??" Položila jsem otázku. Ovšem, že bylo. Oba jsme potřebovali nějakej ten čas na 'bonding' s tím druhým. Oběma nám to chybělo, ať je to sebevíce zvrácené.
Udělala jsem pár kroků k němu a vylezla si mu obkročmo na klín. Sklonila jsem se a opřela se mu čelem o krk, pak zmučeně vydechla. Celkem mi chyběli momenty kdy tu byl a nebo když jsme spolu vypadli ven mezi lidi. Bavilo mě svádět úchyly kolem a pak sledovat jak je Zate trhá na kusy. Na druhou stranu, mě pak čekal stejný osud.
"..takže jsi jel do Japonska udělat čistku..?" Zamumlala jsem, s hlavou stále opřenou o jeho krk.
Zate sedel v tichu narušovanom len televíziou asi pätnásť minút a bol ponorený vo svojich myšlienkach. Prehrával si v mysli Resin vystrašený, bolestivý pohľad, keď ju potrestal a cítil podivnú zmes rozkoše a ľútosti. Nevedel, prečo by ju mal ľutovať, ale tušil, že to má čo do činenia s jej nesmrteľnosťou. Možno si to Reso ešte neuvedomuje a možno už aj hej, že jej dar je skôr prekliatím. Ľudia boli tak krehké a slabé bytosti, až sa Zatemu hnusili. Časy jeho ľudskosti už boli dávno preč a nahradila ich ignorancia dlhovekých bytostí. Vedel, že je niečo viac ako oni, že keby chcel, mohol by byť ich bohom. Ale ich vystrašené a submisívne pohľady nenávidel. Reso, na druhú stranu... Vždy vyzerala tak sebavedome. Bavilo ho jej sebavedomie ničiť, rozbíjať jej silného ducha zoceleného toľkým mučením. Ale zároveň ho fascinovalo, že vždy prišla naspäť s rovnakým pohľadom v očiach. S dôverou a akýmsi spojením, ktoré nedokázal vysvetliť.
Sedel nehnute v kresle so zatvorenými očami a viac, ako televíziu vnímal praskanie rebrových kostí, ktoré sa urýchlene začali hojiť a skladať naspäť na svoje miesto. Počul jej tlmené, nepravidelné dýchanie, ako sa jej pľúca hojili, ako sa jej sánka zrovnala naspäť a vyformovala jej peknú bledú tvár. Počul aj jej srdce, ktoré ešte pred chvíľou nebilo vôbec a teraz tvrdo pracovalo na tom, aby dostalo jej krv do celého tela. Netrvalo dlho a pokojné, meditačné ticho prerušilo dupanie. Zate pootvoril oči a zadíval sa na polonahú Reso stojacu pred ním, s nahnevaným výrazom na tvári, ktorý Zatemu prišiel úsmevný.
"Opatrne..." odvetil Zate na jej otázku varovne a zavŕtal sa do jej očí pohľadom. Ak spraví jeden chybný krok, potrestá ju znova a znova, dokiaľ ju nezlomí. Ale nebolo to potreba, zdalo sa, že niekto v Reso prepol vypínač a z nahnevanej mladej ženy sa stal túlivý mazlík. Cítil váhu jej tela na svojom a jednu ruku ovinul okolo jej pásu, zatiaľ čo druhou sa zaboril do jej vlasov, dívajúc sa do stropu.
"Áno, dá sa to tak nazvať," usmial sa Zate a jemne ju od svojho krku odtiahol, aby sa jej mohol pozrieť do očí. Dlaň z jej pásu presunul k jej tvári a chrbtom štíhlych prstov prešiel po jej sánke, ktorá bola ešte prednedávnom zlomená, "Tvoj dar je úžasný... Je ironické, ako ľahko sa ťa dá zlomiť, ale je nemožné ťa zničiť." Zate jemne zatiahol za vlasy na jej temene, aby jej hlavu zaklonil dozadu a priložil svoje pery na hranu jej čeľusti. Jej pokožka bola hodvábne hebká a mäkká a s každým bozkom Zate kĺzal nižšie po jej krku, až sa dostal k miestu, kde bola tepna plná horúcej krvi najbližšie k povrchu. Pobozkal toto miesto dlhým bozkom a vnímal prúdenie krvi pod svojimi perami, než ústa mierne pootvoril a zaboril ostré tesáky do bielej pokožky. Krv zaplavila jeho ústa a jej sladká chuť tancovala na jeho jazyku a on pil, chamtivo, akoby bol trýznený smädom celé týždne. Jeden hlboký dúšok za druhým, nenechal uniknúť ani kvapku jej krvi. Nakoniec sa odtiahol a oblizol si pery, spokojne vydýchol a pridržiaval zoslabnutú Reso vo svojich nadprirodzene silných rukách. Cítil, ako jeho vlastné srdce začína byť rýchlejšie, ako jeho telo zaplavuje povedomé teplo a ako mu vysychá v ústach, ale nie od smädu. Jej váha v jeho lone bola tak príjemná a zároveň vyzývavá. Zlízol dve stopy po kvapkách krvi, ktoré unikli z raniek na jej krku, než sa stihli zahojiť a perami sa prepracoval až k jej perám, ktoré pobozkal. Dlaň presunul na jej chrbát a pritiahol si ju bližšie, až sa ich hrude dotýkali a prstami druhej ruky zavadil o lem jej nohavičiek, za ktorý jemne, ale dožadúco zaťahal.
Netrvalo dlho a Resine nohavičky boli pohodené na zemi neďaleko. V Zateho rukách bola ľahká ako handrová bábka a tak ju viedol, majetnícky a lačne. Jeho dych sa miešal s tichými vzdychmi, keď ju rukou okolo jej pásu nežne zdvíhal a nechal dosadať vo svojom lone, užívajúc si jej teplo a hodvábnu pokožku.
"Prídem ti snáď ako mŕtvy, Reso?" spýtal sa potichu medzi bozkami a na tvári mu hral drobný úsmev. Ich nahé telá boli tak blízko seba, že dokázal cítiť jej tlkot srdca na svojej hrudi. Zaplavila ho žiadostivosť, nie však po jej krvi, ale po inom druhu rozkoše. Rozkoše, ktorú si v Japonsku celé dva roky nedoprial ani raz. Popravde mu to nechýbalo, ale teraz, keď mal pri sebe Reso, nedokázal tomu odolať. Nechcel tomu odolať. Vyše 2100 rokov a stále ho ovládal taký základný pud, ale to mu bolo teraz úplne jedno. Nechal Reso určovať tempo, aspoň zo začiatku, sedel v kresle a rukami skúmal jej štíhle, bledé telo, kde-tu prešiel svojimi zubami po jej hladkej pokožke a zanechal tam biele stopy, kde-tu jej ukázal svoje pocity pevnejším stisnutím jej nahého zadku alebo rúk, bokov...
Ani jeden z nich nevedel, koľko času prešlo, kým obaja skončili udýchaní, s Reso stále sediacou obkročmo na jeho lone. Zate však vedel, že aj keď si to neuvedomoval za tie dva roky, ale toto bola jedna z vecí, ktoré mu chýbali.
"Ak by som ti povedal, kam idem, chcela by si ísť so mnou," usmial sa Zate a pobozkal ju na pery, "A to som nemohol dovoliť. Zbytočne by si ma zdržovala. Popravde som nečakal, že sa zdržím tak dlho." Pohodlne sa oprel do hlbokého operadla kresla a stiahol so sebou aj Reso, takže ležala na jeho hrudi. Držal ju vo voľnom objatí a prstami jemne prechádzal po jej rebrách až dolu na bok.
"Porozprávaj mi, čo je v meste nové. Mám nejaké plány, ktoré by som chcel čoskoro uskutočniť. Zajtra večer si niekam vyrazíme a rovno mi cestou ukážeš každého, kto si na teba robil zálusk," povedal Zate pokojne. Užíval si teplo jej tela, cítil sa vďaka tomu živý. Nikdy nebol skutočne mŕtvy, možno len počas doby, keď sa prvýkrát premenil, ale to si vôbec nepamätal. Cítil sa tak však, stovky rokov odplavili surové emócie, ktoré ľudí robili ľuďmi. Teraz sa na svet díval skrz čierno-biely filter, na tento nudný, bezvýznamný svet, v ktorom sa ľudia naháňali za zbytočnými cieľmi, aby aspoň sami sebe dokázali, že ich život nestál za nič. Sklonil hlavu a jemne pobozkal Reso na čelo, zatiaľ čo si jej nahé telo túlil k svojmu.
Ani při sexu jsem si nemohla odpustit svoje poznámky. Takže když se ptal, jestli mi přijde mrtvý.. "Pravda..na mrtvolu jsi až moc ztuhlej." Samozřejmě jsem narážela na to, co měl mezi nohama. Vyplázla jsem jazyk a lehce mu oblízla nos, pak se přitulila.
Zbytek aktu probíhal ve stejné poloze, byli jsme si neskutečně blízko, až se chvílemi zdálo že se do sebe snad vpijeme.
Složil křeslo a já sjela na bok, s levou nohou pokrčenou a překrývající tak jeho slabiny.
Skončila jsem natisklá na něho, poslouchajíc jeho hlas. Cítila jsem jak s každým slovem projelo jeho tělem lehké zachvění.
"To bude dlouhá procházka." Poznamenala jsem unaveným tónem, a stočila hakvu více k hrudi.
Ani jsem nevěděla jestli jsem s někým za ty dva roky spala. Vše se spíjelo dohromady, když vaše jedinou zálibou jsou pokusy o sebevraždu a alkohol.
"Kam chceš zítra jít?" Zeptala jsem se ho a trochu zaklonila hlavu abych na něj viděla.z většiny jsem viděla jen jeho krk..ale to ničemu nevadilo.
"Black Swan je na prodej..nechtěl jsi to tam kupovat?" Zeptala jsem se jej lhostejně a zkoumavě sledovala mouchu pochodující na stropu.
Zate sa nedíval dolu na Reso, aj keď cítil jej pohľad na sebe. Díval sa zamyslene na stenu pod televízorom a bruškami prstov kĺzal po jej nahej pokožke. Vedel, že ak sa čoskoro neoddelia, tak bude mať znova chuť, na ňu aj na jej krv.
"Áno, Black Swan plánujem kúpiť," pousmial sa Zate a sklonil k nej pohľad, "Vlastne už je všetko dohodnuté, zajtra si pôjdeme vyzdvihnúť vlastnícke papiere. Práca v Japonsku zarobila dostatočne na to, aby som si takých podnikov mohol kúpiť aj sto, ale myslím, že zatiaľ sa uspokojíme s jedným... A chcem, aby si ho pomenovala ty," dodal a jemne ju pobozkal na pery a na nos. Zate nebol zrovna expert v pomenovávaní vecí a bol to aspoň malý darček pre Reso za to, že s ním ostala aj napriek tomu, že na dva roky zmizol. Mala toľko možností ujsť a začať nový život, ale nespravila to. A možno len nevedela, ako.
Nejakú dobu ešte sedeli v kresle, užívajúc si prítomnosť toho druhého, keď Zate konečne Reso zdvihol na nohy a sám sa postavil, týčiac sa nad ňou. Natiahol si na seba tepláky a vybral sa ku chladničke, ktorá bola takmer prázdna.
"Cez deň budeš mať prácu. Musíme dať tento byt do poriadku... Budeme sa sťahovať do väčšieho, už ma nebaví bývať v diere. A čoskoro sa má konať istá aukcia, takže ti musíme zohnať aj nejaké šaty," pousmial sa Zate a premeral si jej nahú postavu. Popravde by mu vôbec nevadilo, keby si ju mohol všade nosiť nahú, pohľad na ňu bol vždy príjemný, "Teraz sa hlavne vyspi.. Zajtra v noci toho totiž moc nenaspíš." Dodal a zatvoril s povzdychom chladničku. On unavený nebol, preto sa rozhodol Reso ponechať v byte samú, zatiaľ čo sa vybral na nočnú prechádzku až do prvých slnečných lúčov. Smädný nebol, Reso mu dala krvi dostatok, preto sa len rozhodol obísť okolie a zistiť, či v okolí nevycíti iných upírov, ktorí by tu mohli otravovať. Prešiel aj okolo klubu Black Swan, ktorý bol momentálne prázdny kvôli rekonštrukcii. Keď sa ráno vrátil, Reso ešte spala, čomu sa nedivil. Zobudil ju v noci na docela dlhú dobu. Sám sa vyzliekol a uložil sa do postele vedľa nej, trpezlivo čakajúc, až sa to nesmrteľné dievča preberie. Mohol by ju zobudiť aj sám, ale bol v dobrej nálade a rozhodol sa, že ju nechá odpočívať ešte chvíľku.
Neměla jsem asi zase tak zlou paměť. Pamatovala jsem si totiž správně jak jméno baru, tak fakt že ho chtěl koupit! Juhů.
Přiznal, že už je na prodeji domluvený a pak už to bude jen o tom tam dojít a podepsat papíry. Pokyvala jsem hlavou a usmála se. Mno, pak přišla horší část. Měla jsem prý cosi pojmenovat. Nechápavě jsem se na něho koukla. "Už to nebude Black Swan?" Optala jsem se jej. Levou ruku jsem položila na jeho hruď a začala po ní přejíždět ukazovákem, přitom 'kreslit' nějaké obrázky do jeho kůže.
Bylo ticho které přerušoval jen dech a občasné zakřupání křesla, když se jeden z nás pohl. Pak se Zate i se mnou zvedl, postavil mě na zem a začal se oblékat.
Mluvil, ale část mi asi unikla. "Už se ti tu nelíbí?" Zeptala jsem se, pak se otočila a došla do ložnice kde jsem si vzala ze skříně jedno z jeho triček. Mohla jsem je mít pomalu místo šatů, ale to nevadilo.
"Aukce? To chceš kupovat výbavu do bytu co se ti vyrovná věkem?" Asi to bylo drzé, ale třeba to byli jeho pocity. Třeba si připadal osaměle když měl moderní byt a sám byl..no, z před před minulého tisíciletí. Co já vím?
Každopádně, Zate odešel a mě dál prostor vyspat se. Což bylo asi celkem velkorysé.
Vyvalila jsem se tedy v posteli a navázala ve spánku tam kde mě Zate předtím vyrušil.
Na okamžik jsem se probrala, když jsem slyšela bouchnutí dveří. Byla jsem tak unavená že jsem rychle zase odpadla.
Když jsem se za přibližně dvě hodiny probrala a už se snažila zůstat při smyslech tak jsem se překulila směrem k Zatemu, položila si mu hlavu na rameno a pootevřela oči. "Mám ti popřát ráno nebo noc?" Zamyšleně jsem se na něj podívala, pak se pomalu vytáhla do sedu a promnula si obě oči.
Hned na to jsem začala hledat budík abych zjistila kolik je hodin. Před osmou. "To je tak brzo?" Zamrmlala jsem si nespokojeně a opět se položila vedle něj.
"Asi to je jedno..cos dělal?" Zeptala jsem se ho a pomalu se od něj o kus odtáhla, abych si lehla na záda.
Nechtěli se mi ani trochu vstávat. Chtěla bych prospat ještě tak dva týdny než bych měla dost. Přece jen, mě nic neuteče. Mám všechen čas na světě a tak je jedno jak ho strávím! Takže bych klidně mohla ještě nějakou tu dobu spát. Na druhou stranu, Zate by byl asi jiného názoru.
"Byl jsi se podívat po novém bydlení..?"
Toľko otázok. Keby to bol ktokoľvek iný, Zate by im už vytrhol jazyk, ale to by u Reso nepomohlo. Samozrejme, mohol si dať tú námahu a naučiť ju byť ticho, ale z nejakého dôvodu mu jej hlas až tak nevadil. Možno preto, že v ňom neboli náznaky obvyklého strachu.
"Nie, Black Swan to už nebude," povzdychol si Zate, "Podnik, ktorý tam otvorím bude úplne iný ako Black Swan a chcem, aby to všetci v meste vedeli. Bude pre takých, ako sme my," usmial sa a rukou, ktorú nemal okolo jej ramien zľahka hladil jej bok a stehno. Nešlo ani tak o to, že by sa mu v tomto byte nepáčilo, len to v ňom vyvolávalo pocit, že je zaseknutý na mieste. Mohol by tu stratiť stovky rokov, ale bol by to premrhaný čas. Vedel presne, kvôli čomu sem ide a stál si za tým, že to získa, ale na to, aby toho anjela našiel, potreboval kontakty a známosti a tie z nejakého podzemného bytu nezíska.
"V bankách mám niekoľko desiatok miliónov dolárov, nehovoriac o všetkom tom zlate a drahocennostiach, ktoré som za svoj život nazbieral. Aký zmysel má, aby to tam hnilo? Kúpime si väčší byt alebo dom, upravíme si ho podľa seba a možno si budeme môcť zohnať aj nejaké hračky," povedal Zate, keď si spomenul na aukciu. Bol zvedavý, čo všetko tam bude na predaj. Tušil, že za Reso by na aukcii dostal obrovské bohatstvo, ale samozrejme, jeho dievča na predaj nebolo. Nadvihol obočie a Reso si premeral upreným pohľadom, keď spomenula jeho vek. Mal to byť pokus o vtip? Keď sa tak nad tým zamyslel, možno na tom niečo bolo. Všetky tie moderné typy nábytku a domov síce vyzerali dobre na pohľad, ale strácali niečo podstatné - dušu. Kde sú časy, keď nádherné, ručne vyrezávané kusy nábytku a veľké kreslá pred krbom boli základom každého domu? Teraz sú to samé ostré tvary, mramor, sklo a železo. Ľudia sa stávali stále viac mŕtvymi bez toho, aby si to uvedomovali.
"Tá aukcia je trochu iného typu... Nejdeme tam nakupovať nábytok. Je to skôr aukcia pre upírov, vieš? Budú tam na predaj takí, ako si ty," usmial sa chladne a pobozkal ju na pootvorené pery, "Ak budeš poslušná, možno ti tam nejakú hračku kúpime, čo ty na to?"
O niekoľko hodín neskôr, keď Zate ležal na posteli a zamyslene sa díval do stropu, zatiaľ čo vedľa seba vnímal pohyby spiacej Reso, mal už plán trochu viac premyslený. Nemal naponáhlo, to nikto s dlhovekosťou nemal, ale uvedomoval si, že anjel, ktorého hľadal musel byť veľkým lákadlom pre každého upíra a vampíra v meste a ak by mu ho niekto zabil pred nosom, asi by bol docela frustrovaný. V tom vedľa seba počul rozospatý hlas Reso a bez toho, aby sa k nej natočil povedal: "Ešte sa nechystám spať." Zateho oči zaleteli k oknu, ktoré bolo zatiahnuté a len letmo zaregistroval, že za nimi už oblohu rozjasňuje to prekliate slnko. Oveľa viac mu vyhovovalo zimné obdobie, keď bolo slnko skryté za hustou clonou oblakov väčšinu času a mohol sa relatívne voľne pohybovať. Stále síce nosil pokrývky hlavy, aby sa ochránil pred tými pár lúčmi, ktorým sa podarilo preniknúť oblakmi, ale aspoň mal šancu byť vonku. V lete, aj keby bol zabalený od hlavy po päty, slnko pálilo na jeho citlivej pokožke a pravdepodobne by oslepol.
Cítil, ako sa Reso otáča na posteli a kontroluje čas a keď sa znova od neho odtiahla, aby si ľahla na chrbát, natiahol k nej ruku a pritiahol si ju majetnícky k sebe.
"Bol som sa len trochu prejsť. Chcel som vidieť, či sa tu niečo za ten čas zmenilo, ale vyzerá to, že moc nie. Budeš si musieť navyknúť na nočný režim, Reso, lebo ťa neplánujem nechať v noci spať," pousmial sa, "Dnes pôjdeš do obchodu a kúpiš si niečo jesť. Nechcem, aby si jedla nezdravo, docela to kazí tvoju chuť... Vyberaj kvalitné ingrediencie a hlavne dostatok ovocia a zeleniny. V obývačke nájdeš peniaze, môžeš si zájsť kúpiť aj nejaké oblečenie. Nie že by si sa mi nepáčila v mojom tričku, ale na formálne udalosti ťa tak vziať nemôžem," s tými slovami Zateho dlaň skĺzla po jej plochom bruchu pod tričko a vyhrnula ho až k jej prsiam a Zate sa pretočil polovicou tela nad Reso, takže mal jednu nohu medzi jej stehnami. Sklonil sa k nej a a tvár zaboril do jej krku, kde ostrými zubami prehryzol jej pokožku a nasýtil sa niekoľkými dúškami jej krvi. Svoje pery držal na rankách po zuboch, dokiaľ sa nezahojili a očistil ich svojim jazykom, zbierajúc posledné kvapky krvi.
"Až budeš v meste hotová, príď za mnou. Nechcem, aby si sa dnes flákala, mala si dva roky na to, aby si si robila, čo sa ti zachce," povedal Zate a zľahka ju pobozkal na pery, než sa znova prevalil na svoju stranu postele a zložil si jednu ruku za hlavou.
Takže Black Swan už nebude Black Swan. A já mám vymyslet co to teda vlastně bude. Přišel o kreativitu?
Zamyšleně jsem se dívala před sebe. A nakonec jen zavřela oči a odpočívala.
Mezitím Zate mluvil. O tom že chce větší dům, protože má spoustu peněz a nemá co s tím. Jak jsem ho znala, nejspíše koupí nějaký starší zámek s nechá ho zrekonstruovat. Protože proč ne.
Souhlasně jsem zamručela. Něco na tom bylo. A byla jsem zvědavá co z toho ještě bude.
Přišla řeč na aukci a já se nad tím trochu pozastavila. Z nějakého důvodu se mi představa nějaké další osoby mezi námi dvěma vůbec nelíbila.
Že bych žárlila? To je píčovina, ne?
Zavrtěla jsem se a zvedla hlavu abych na něj viděla. "Chceš za mě jako náhradu nebo co?" Musela jsem znít lehce podrážděně.
Odešel, mě nechal spát a já se probrala už v jeho blízkosti.
Odtáhla jsem se a překulila se na záda, to ale hned napravil a přitiskl mě na něho.
Zamručela jsem a hodila si přes něj jednu nohu aby mi to bylo pohodlnější. Pak jsem zavřela oči a klidně poslouchala co říká.
Chtěl abych se naučila být vzhůru přes noc a ve dne spát. To dávalo smysl. Pak přišla řeč na moji stravu a já se trochu zamračila. "Kdy se z tebe stal dietolog?" Zamručela jsem a zvedla hlavu abych ho viděla. "Faaaajn.." nelíbilo se mi to, což mohl dobře poznat. Ale tak, nebudu jako králík na vždycky. Ne???
Cítila jsem jeho ruku, jak mi jela po boku k hrudi a pak se přetočil nade mě.
Položila jsem mu ruce na ramena a pak je spojila za jeho krkem, při tom jsem zavřela oči a nechala jej nakrmit se. Když to skončilo, spustila jsem ruce a unaveně zavřela oči. Ať už byla moje schopnost sebe víc silná, přecijen mě ztráta krve unavila.
"Dobře..Zajdu tam." Nechtělo se mi teď, a cítila jsem že asi zase usnu.
"Přemýšlela jsem o tom jméně pro bar." Zamumlala jsem s zavřela oči, pak si je protřela. "Co třeba The Den? Jakože, Doupě.." Znělo mi to zajímavě a výstižně. Pokud to mělo být pro upíry s jiné nadpřirozené tak tohle bylo více než pasující.
Pomalu jsem se zvedla z postele a šla si při oblečení. Stáhla jsem ze sebe tričko, vzala si spodní prádlo, modré tílko a černé riflové kraťasy. Pak už jsem se vydala směrem do kuchyně, vzala jsem to přes koupelnu kam jsem hodila použité tričko.
V kuchyni jsem se ujala peněz co mi Zate nechal a vyrazila jsem ven.
Zpět jsem byla asi za tři hodiny. Nesla jsem si dvě tašky s jídlem a tašku oblečení. Jelikož lednice byla prázdná, hodila jsem tašky s jídlem do ní, oblečení jsem pak položila vedle skříně a hned se vrátila do postele k Zatemu.
Zate zaspal chvíľu po tom, čo Reso odišla. Bez jej prítomnosti bol byt extrémne tichý a Zate zachytával len tlmené rozhovory a hluk áut a krokov z ulice. Často zabúdal, aká hlučná vlastne bola, až iritujúco hlučná. Ale toto ticho bolo horšie.
Zo spánku ho vytrhla séria zvukov. Otvorenie a zatvorenie dverí, kroky, vŕzganie schodov, šušťanie tašiek a tresknutie dverí od chladničky. Zostal ležať nepohnute na posteli so zatvorenými očami a len počúval, ako sa Reso premáva hore a dolu po byte, až nakoniec vošla do spálne a ukladala si oblečenie do skrine. Onedlho na to ucítil, ako vyliezla na posteľ a automaticky okolo nej ovinul ruku a pritiahol si ju k sebe. Ucítil, že na sebe ešte mala oblečenie, ale nijako to nekomentoval.
"Tak čo, vybavila si všetko? Potom mi ukážeš, čo si si na seba kúpila," povedal Zate a stále neotváral oči, miesto toho iba potichu zazýval. Nakoniec jedno oko pootvoril a pozrel sa na okno. Vyzeralo to, že moc času neprešlo, tak sklonil hlavu trochu viac do strany a pozrel sa na hodiny na stolíku. Prešli ešte len necelé tri hodiny. To Zateho trochu frustrovalo, lebo sa v byte nudil. Do večera ešte bolo ďaleko, ale aspoň tu mal Reso.
"Premýšľal som nad tvojim návrhom. The Den neznie tak zle, aj keď to asi pritiahne viac vlkodlakov, než mi je príjemné. Večer sa tam môžeme ísť pozrieť a potom si niekam vyrazíme. Ak chceš, môžeš sa ešte cez deň prespať, aby si mala večer energiu," hovoril ďalej a konečne sa na ňu pozrel. Prstami prehrabol jej ružové vlasy a bruškom palca prešiel po hrane jej ucha, s dlaňou odpočívajúcou na jej krku, kde cítil známy, príjemný pulz jej žíl.
Chvíľu tak iba ležali vo vzájomnom objatí a potom sa Zate trochu pousmial, keď si spomenul na jej urážlivý tón, keď povedal, že si môžu zadovážiť hračku. "Predtým som v tvojom hlase zachytil žiarlivosť. Nepáči sa ti predstava, že by si sa o mňa mala s niekým deliť?" spýtal sa a pozrel sa na ňu, dlaň medzitým presunul na jej stehno prehodené cez jeho nohy, "Myslíš, že si schopná ukojiť hlad a ostatné potreby prastarého vampíra sama? Vieš, mám pocit, že si odo mňa neušla len preto, lebo väčšina zlých vecí robím iným ľuďom a nie tebe. Ale čo, keby som mal iba teba? Ako by si to zvládala?" pýtal sa tichým, chladným a vyzývavým hlasom a vzal si do ruky jej dlaň. Chvíľu palcom masíroval chrbát jej dlane, než palec zatlačil na jej ukazovák a tlačil, dokiaľ prst nepovolil a s puknutím sa nezlomil. Hneď na to spravil to isté s jej prostredníkom a ďalšími dvoma prstami a sledoval, ako odstávajú v neprirodzených uhloch. Musel uznať, že ho jej výkriky a stony v bolestiach docela vzrušovali. Bolesť bola jediná emócia, ktorú ľudia nemohli jednoducho sfalšovať. Bola to jediná skutočná emócia, jediná pravá emócia. Nasledovalo asi 30 minút, kedy Zate postupne lámal menšie a väčšie kosti v jej tele, fascinovane sa dívajúc, ako sa modriny rovnako rýchlo zjavovali a mizli, ako sa kosti, ktoré zlomil na začiatku začali napravovať. Fascinovalo ho to a vzrušovalo. Vzal jeden zo svojich opaskov a omotal ho Reso okolo krku tak natesno, že jej takmer znemožnil dýchať. Stiahol ju za koniec opaska z postele a pribil ho nad rám dverí vo výške, kedy Reso ledva dočiahla palcami nôh na zem, aby si našla nejakú oporu. Stál pred ňou a sledoval, ako sa trápi.
"Si ochotná toto všetko znášať len preto, aby si ma mala iba pre seba?" spýtal sa a nechal ju tam visieť a dusiť sa, zatiaľ čo prešiel do kuchyne a zo šuflíka vytiahol ostrý kuchynský nôž. Vrátil sa k nej a čepeľou noža prešiel od jej krku až dolu k jej zadku, rozsekol tým jej oblečenie, ktoré z nej potom viselo ako handry a z chrbta sa jej vyvalila krv. Zate dlhú ranu nasledoval jazykom a sladká krv zavlažila jeho hrdlo a trochu ho uspokojila, ale nie dosť na to, aby mal dosť. Zahryzol sa do jej ramena, potom do jej ruky, strhol jej nohavice a pohrýzol jej stehná a pil, pil a pil, dokiaľ sa Reso neprestala hýbať. Kým skončil, aj rana na chrbte sa zahojila. Búšiace srdce nebolo to jediné, čo prezradzovalo Zateho vzrušenie, bol to aj tlak v rozkroku. Ale usúdil, že Reso mala na teraz dosť. Strhol opasok z rámu dverí a uvoľnil ho z jej krku, aby mohla znova dýchať a aj keď bola v bezvedomí, vzal ju na ruky a umyl jej telo od všetkej krvi. Potom jej nahé telo uložil do postele a aby sa nejak zamestnal, kým sa prebudí, dôsledne upratal stopy po krvi, ktoré zanechala na zemi a dal sa na prípravu obeda.
Pokrčila jsem nohy a schoulila se do klubíčka vedle něho. "Jo, jo. Asi mám všechno. Oblečení, jídlo..ještě něco?" Zamumlala jsem a zaklonila hlavu abych se na něj mohla podívat.
Pak se zmínil o naší předchozí konverzaci. Respektive mluvil o novém jménu pro Black Swan. Můj návrh asi sklidil úspěch. To, že to přitáhne vlkodlaky mě nijak netrápilo. "Hlavní je aby tam někdo byl, je jedno co to bude zač..ne?" Zeptala jsem se jej a lehce se nadzvedla na levé ruce. Přitom jsem se na něj dívala. Téma padlo na moji znatelnou nespokojenost s případnou novou společností Zateho. Cítila jsem zvláštní pocit v oblasti žaludku když o tom začal mluvit.
Jak bych zvládala, kdyby si ukájel sadistické choutky jen na mě? Zamyslela jsem se, pak pokrčila rameny. "..zvládnu mnohem víc než si myslíš." Odpověděla jsem mu stejně vyzívavě jako on mluvil na mě.
Nechala jsem ho vzít mě za ruku a zkoumavě ho pozorovala. Věděla jsem, že si moji ruku nebere na to aby se choval něžně a mile. To nebyl v žádném případě jeho styl. Lehce jsem zatnula druhou pěst a sledovala ho.
Chvíli na to už mi postupně lámal všechny prsty, jakmile se spravili tak je opět zmrzačil. Bolest byla velká, regenerace brzy začala zpomalovat. I tak se mi rány honili mnohonásobně rychleji než komukoli jinému.
V tom co mi způsoboval nebyla jen bolest. Cítila jsem i zvláštní, zvrácené potěšení a uzpokojení.
Nechala jsem ho aby si se mnou hrál jako s hadrovou panenkou.
Vše jsem snášela poměrně dobře, až do momentu kdy mi kolem krku omotal pásek a já se dusila. Lapala jsem ok dechu, slzeli mi oči a tlakem mi v nich praskali vlasečnice. Obličej jsem měla rudý jako rajče a byla jsem díky bolesti upocená.
Ani to, že mě pořezal po celé délce zad a chvíli to působilo že ze mě kůži začne trhat pro mě nebylo tak zlé jako dušení se.
Pomalu jsem ztrácela vědomí. Tělem mi běhal mráz a cítila jsem tepání v ránách, slabinách, krku a všude jinde kde mě zranil.
Konečně jsem byla mimo a z rámu dveří tak viselo jen moje bezvládné tělo. Zřízená jsem na jako zvíře.
Trvalo to dlouho než jsem se probrala. Celých deset minut!!
Překulila jsem se a zamžourala kolem sebe.
Vyvalila jsem se z peřin a pomalu se vyhrabala na nohy.
Trochu jsem se motala. Ale nic mě nebolelo. Došla jsem ke skříni s vzala z ní Zateho tričko, pak hodila hadry na podlaze do koše a vybelhala se ven za Zatem.
V bytě to vonělo, něco vařil.
Došla jsem k němu a přemýšlela co udělat. Ačkoli byl Zate magor, sadista a svině co se v tomhle vyžívala..něco mě k němu táhlo.
Možná to, že byl první co si mě dokázal udržet, možná to jaká sadistická kurva to byla. Každopádně mě přitahoval a představa že se sem nastěhuje někdo další se mi příčila.
Došla jsem k Zatemu, opřela se bokem k linku a podívala se do pánve. Smažil se tam kus masa a vypadal už celkem jedle.
"..víš..já myslím, že pokud budu chtít tak zvládnu naprosto cokoli." Promluvila jsem, pak jsem natáhla ruku, vzala vidličku a sáhla do pánve pro kus masa.
Odložila jsem maso na připravený talíř, pak natáhla ruku zpět nad pánev a snížila ruku tak abych ji ponořila pod vrstvu omastku na jejím dni. Cítila jsem jak se mi škvaří kůže. Bolelo to, ale zakázala jsem si vydat byť hlásku. Skousla jsem si spodní ret a držela ruku v oleji i dál, ignoruíc jakýkoli vjem který jsem cítila. Na ruce mi naskakovali puchýře, praskali a následně na jejich místě rašili nové..
Přitom jsem stále sledovala Zateho a čekala jeho reakci.